Říj
Pietro 
A som tu!
Asi prvý článok, ktorý vôbec píšem z Českej pôdy do Českej domény. Už je tomu vyše troch týždňov a ako sa odrazu môj život zo dňa na deň zmenil na nepoznanie. Doteraz som bol veselým študentom, žjúcim vo fantastických víziách o svojom živote a enormných predstavách do relatívne blízkej budúcnosti. Túžil som po nich tak, že som si ich napísal na papier a vyvesil nad posteľ na nástenku. O čo teda ide? Doma sa mi žilo krásne, všetko bolo jednoduché a ničím som sa nemusel zaťažovať keď som to v danom momente nechcel.
Keď som nastupoval do prvého ročníka na základnej škole, tak som si vravel že, že prečo musím byť v tejto škaredej veľkej budove kde je tak veľa neznámych detí. Pamätám si ako som hrdo schádzal zo schodov krok za krokom a pozeral som sa pod nohy na každý jeden schod na ktorom bolo hnedé linóleum, ktoré sa mi neskutočne nepáčilo. Všade naokolo som cítil ako sa to hemží moími sedem ročnými rovesníkmi. No bol som silný a nebál som sa lebo som mal po svojom pravom boku veľkého otca na ktorého som bol stále hrdý.
Čas sa odvtedy stal mojím nepriateľom. Prešli roky, cez moju pamäť sa prehnali zážitky z prvého negatívneho zážitku - ako som nakreslil svoju vlastivedárku na odpalovacej rampe - Z tejto skúsenosti si teraz nesiem ponaučenie že negatívne názory na danú osobu by sa v tejto dobe nemali prezentovať tak verejne, ako som to spravil ja, keď som bol malý. A rok nasledoval za ďaľším a ďaľším… až kým neprišla škola v prírode, kedy som už vedel poriadne písať, čítať, počítať, no stále mi šlo beťárstvo akosi viac ako všetko ostatné dokopy. Naši ma zvládali len tak tak. Dokonca si pamätám na mnoho trestov ktoré mi môj nekompromisný otec udelil. Musel som kľačať v kúte, veľa krát som dostal na zadok ale aj po hube.. Inák sa totiž na mňa nedalo.
Prišiel venček, vtedy som bol už skúseným rybárom, verným spolutanečníkom Zuzke, ktorú som si od spolužiaka vydobyl trošku nepekným spôsobom, (keďže on sa jej opýtal prvý či s ním bude tancovať 
) no to všetko má korene v mojom detstve a prefíkanom správaní.. S rybárčením ale prišla aj prvá zlá vec, ktorú mi ale ešte ako prvý ponúkol môj starší brat - išlo o našu milovanú cigaretku. Od ôsmeho ročníka som holdoval tomuto nezdravému návyku. Kde sa vzal odrazu sa vzal predomnou monitor pre 9. ročník základnej školy a po pár dňoch som už sedel v neznámej velkej bielej lavici na príjmačkách do gymnázia.
Ďaľšie štyri roky, hádam tie z najlepších som strávil so spolužiakmi, kamarátmi, bezstarostným študentským životom, spoločnými zábavami. Vtedy som začal akosi počúvať pink floyd a jemnejšie odrody hudobných žánrov, pri ktorých som ostal až doteraz. Stále keď počujem Wish you were here, alebo Us and them, High Hopes a sorrow… alebo takmer všetky, tak si spomeniem na časy ako sa prechádzam jesennou krajinou, všetko okolo mňa sa chystá na dlhý zimný spánok. No vtedy som mal aj hlavu plnú starostí a nepokojov. Bol som ale na opačnej strane prvý krát v živote ozaj zaľúbený. Nieje hádam nič krajšie ako 1. najväčšia študentská láska. Tá je veľmi intenzívna a zenacháva na človeku stopy po dlhé roky. Pripomína mi to motto na nejakom pozdrave čo som kedysi dostal o škole. Láska je ako bývalá škola. “Stále okolo nej prejdete, ale už nikdy nebude vaša.”
1. výlet v Bratislave, 2. výlet na Pieninách a 3. výlet v Jasnej na gymnáziu… to boli časy, kedy ma trápilo len to, či som toho včera náhodou nevyfajčil príliš veľa a nevypil ešte viac. Spoločne presedené večery na ktoré nikdy nezabudnem, spoločné popíjanie ktoré občas ľutujem, pretože toho bolo neúrekom, bude to mať vplyv na moje zdravie aj v budúcnosti. A teraz? Život sa posúva ďaľej, čas plynie a plynie čoraz rýchlejšie v mojej hlave.
Premietajú sa mi obrázky zo života. Stále sa zamýšlam nad tým či to všetko má nejaký význam. Snažíme sa na sebe pracovať, žijeme v túžbach a snoch, vidíme krásnu zelenú trávu na ktorej stojí jeden obrovský dom s bazénom, psom, krásnou ženou a dvoma deťmi - ktoré pobehujú po okolí a naháňajú sa so svojím miláčikom zlatým retríverom. Snažíme sa toľko že si neuvedomujeme koľko toho kôli tomu strácame.
Dnes tu sedím v paneláku, zvanom Blanice, pozerám sa z okna a vidím masy áut prichádzajúcich do a odchádzajúcich z Prahy. Je zamračené, stromy naberajú hnedý nádych zlatého jesenného počasia, krajina sa mení, naše myšlienky tiež. Smútime za domovom, ale pritom si neskutočne rýchlo zvykáme. Pre svoje veľké detské sny robíme všetko čo sa len dá. Jedíná sekunda nám to v živote ale môže prekaziť…
Stojí to za to odpútať sa od svojich najbližších a žiť izolovane v obrovskej metropole možností? Čas tu plynie akosi rýchlejšie ako doma. Neviem čím to bude, ale keď na to prídem, určite sa si to zapíšem. Pretože asi jedna z mála vecí, ktorú tu človek môže po sebe zanechať, sú jeho vlastné myšlienky.
Za zmysluplný život!
Pietro.
Na začátku seděl kousek od nás, působil jako takový příjemný strejda, ale zdání klame a potom to začal pěkně roztáčet. Jediný, kdo se mi tam trochu ztrácí, je kytarista, ale to nic nemění na faktu, že to byl fajn začátek celého večera.
Chvílema jsme měli strach, jestli to zvládne a něco mu nepraskne, protože do toho saxofonu dával uplně vše. Další a další skvělé rytmy se linou halou a téměř všichni tančí. Max a Eva drží všechny ve varu a zkuste netleskat! Připojuji se ke všem ostatním a křičím, tleskám, zvedám ruce nad hlavu. Zkrátka jsem tam a hudba je ve mě. Je to závislost, něco pro co dýcháte a stojí za to žít. Je to úžasné propojení, které ve vás vyvolává to příjemné šimrání na duši. Tak to máte rádi a Parov to ví. Staré swingové rytmy propojené s moderními beaty, to je to, co tak mistrně ovládá. Pokud se podíváte na jeho tvorbu uvidíte hlavně flexibilitu, se kterou se vyrovnává s novými trendy a já jen doufám, že mu to vydrží, protože tohle prostě miluju.
