Niesom nekonečne poverčivý ale ani slepý. Vidím to čo sa predomnou deje. Neviem to síce porovnať s tým čo sa dialo pred 30 rokmi, ale verím že to nebolo to čo sa deje dnes.

Konečne som sa po dlhodobom odmlčaní vrátil do svojho kresla so šálkou ovocného čajíka.Všetko sa to začalo ako som sa vracal z “fušky” domov. Cestou som si všimol obrovskú rozvodnenú Rimavu. (Rieka v Rimavskej Sobote)

A tu sa začala moja katastrofická úvaha.

Nostradamus raz povedal niečo v preklade: ” Keď sa dostane na čelo najmocnejšej krajiny sveta človek čiernej pleti, znamená to záhubu pre celý svet.”  Je to fakt zvlášntna predpoveď. Mám pocit akoby sa práve TERAZ všetko dialo.

Dnes spolužiak natankoval za  580,- korún 20 litrov benzínu. Čo je 29 korún za liter. Takto sme netankovali už pekne dlho. Ale v mojej hlave sa vytvorila predstava že samozrejme všetko dobré je na niečo zlé. V poslednej dobe je nielen kôli sviatkom ale aj kôli nízkej cene benzínu a automobilov nezvyčajne vysoká premávka u nás v meste. Ľudia môžu tankovať viac za menej = viac áut > viac emisií.. Je to len maličkosť. Samozrejme benzín dosť často klesal najmä v zime.

Vojna v Iraku pred niekoľkými rokmi.

Svetová hospodárska kríza.

Island = štátny bankrot.

Rakúska vláda = nákup bánk za simbolické 1 Euro.

Pomaličky ale iste sa dostávame ku korienku problému…

Globálne oteplovanie.

Silnejúce ultra pravičiarske a ľavičiarske strany.

Hlad na filipínach.

Autonómia Kosova…

Vojna v Gruzínsku. Prezentácia Ruskej sily.

Obama USA (Najohrozenejší prezident v histórii)

Možno len tápem vo svojej mysli, ale mne to všetko pripadá ako predzvesť niečoho zlého. Je pravda že sa vo svete stále dialo niečo zlé, ale toto je už veľa naraz.  Čisto si to viem predstaviť ako príbeh z hry Red Alert 2, ktorá sa končí ako Fallout.

Až by časom aj došlo k niečomu ako “totálnej pohrome” , tak majte na mysli že žijete pre                 TENTO MOMENT !!!

To znamená strávme ho s najbližšími.  Pripime si viac ako jeden krát a žime naplno.  Milujem životné pasáže kedy si človek povie (Ako Faust) “Postoj chvíľka si krásna” Bojujme so sebou aby ich bolo v našich životoch stále viac.

Šťastné a veselé (Aj keď to v poslednej dobe nieje vôbec cítiť že sa schyľuje k Vianociam)

Včera v noci, alebo to bolo možno už dnes ráno, som dočítal po Nórskom dreve v poradí druhú Murakamiho knižku - Kafka na pobreží. Nórske drevo bola knižka zaujímavá, ako vystrihnutá z normálneho života. Príbeh ktorý môže stretnúť každého z nás, ktorý je veľmi blízky životu mnohých ľudí na svete. Ale o tom niekedy inokedy.

Kafka na pobreží je ale knižka iná. Spočiatku to vyzerá, že nás Murakami znovu uvedie do jedného “obyčajného” životného príbehu, ktorý je taktiež prirodzený ako príbeh Nórskeho dreva. Kafka Tamura, ktorého skutočné meno sa nikdy nedozvieme je 15 ročný chlapec, ktorý utiekol z domu. Ako mu stále hovorí Chlapec, ktorému sa hovorí Vrana - je to ten “najdrsnejší pätnásťročný chlapec na svete“. Všetko sa zdá byť úplne normálne. Murakami nám ukáže ako premýšla “najdrsnejší pätnásť ročný chlapec na svete” pri svojo úteku z domu, aký vedie život, až sa nakoniec dostáva do knižnice, kde do príbehu vstupuje dalšia významná postava - pan Óšíma - ktorému sa Kafka zapáči a keďže vie, čo Kafka momentálne prežíva z vlastnej skúsenosti, pomôže mu.

Rozprávanie o Kafkovi a jeho živote je prerušované vyšetrovaním americkej armády a výsluchmi ľudí, ktorých spája veľmi podivuhodná príhoda, ktorá sa odohrala pri prelete amerického lietadla nad územím Japonska. Toto rozprávanie nás vytrháva mimo život Kafku a zdá sa, že s jeho životom nemá nič spoločné.

“Obyčajný” životný príbeh všetko zmení, keď do hry vstúpi mysteriózny starý pán Nakata. Na prvý pohľad neškodý obyčajný starší človek. Nevie čítať, nevie písať - mal nehodu. Nakata má ale vzácny dar, ktorému sám nerozumie. Nakata je prosím hloupý. Z prelínania príbehov dvoch odlišných ľudí - starého pána Nakatu a pätnásť ročného Kafku som bol celkom zmätený. Až do istej chvíle…

Murakami nás rovnako ako v Nórskom dreve zásobuje množstvom hudby ktorú počúvajú hlavné postavy. Neviem či to bol jeho zámer, alebo len snaha o presnejšiu charakteristiku života postáv, ale počúvať hudbu o ktorej píše a pritom čítať príbeh postáv je skutočne skvelý zážitok. Chcel by som raz žiť v Japonsku v dobe, v ktorej sa odohráva príbeh Kafky. Podľa Murakamiho knižky to muselo byť vážne perfektné.

Mám rád Murakamiho knižky, práve preto prečo Krudd.

Murakami se zaměřuje i na zcela obyčejné věci a zpracovává je s mistrovstvím, který z nich činí něco víc a vy si vzpomenete, že přesně to vás taky napadlo

Malleus Maleficarum neboli Kladivo na čarodejnice. Ano, dnes bude řeč o historicky druhé knize tohoto jména od Václava Kaplického vydané roku 1963. Je to trochu nezvyk a možná to nezapadne do obvyklých témat našeho skromného blogu. Ale čtení patří mezi mé oblíbené aktivity a nedávno jsem se na doporučení dostal právě k tomuto historickému románu.

Ten nás zavede do Velkých Losin a Šumperka konce 17. století - doba, kdy zde probíhaly brutální čarodějnické procesy, kterým padlo za oběť více jako 100 lidí obvíněných z provozování černé magie. A to i přes to, že inkvizice již v té době zdaleka neměla takový vliv jako v minulosti. Co se tedy stalo?

Příběh začíná vcelku nevinně při mši ve Velkých Losinách, kdy jedna ze žebraček ukradne svatou hostii pro jednu známou z vesnice, která ji chce dát svojí krávě, aby více dojila. Odměnou za tenhle čin jí je přislíbeno jídlo. Bohužel je při krádeži přistižena a donese se to, až k tamějšímu faráři, který celou situaci veme nanejvýš vážně. Žebračku vezme k výslechu a jelikož si je celou dobu jist tím, že jde o čarodějnici, protože za krádeží svaté hostie je pro něj spíše černá magie než pouhá touha po hladu, odvolá se na někoho, kdo se v tomto oboru vyzná nejvíce. Tím někým není nikdo jiný než jeden postarší inkvizitor jménem Boblig, který je sice už v penzi, ale má nekolikaleté zkušenosti z praxe. Naneštěstí je pověstný, že mu nikdo zatím “neunikl” a ty, které obvinil, se vždy přiznali.

Samozřejme tento podnět nedá sám, ale hraběnka z Galle. Ta má na starosti celé panství a čarodějnictví se bojí natolik, že chce celou situaci vyřešit, co nejlépe. Nebo lépe řečeno se k celé věci staví spíše pasivně, protože má strach a chce, aby to někdo(ať už kdokoliv) vyřešil. A to i přes to, že většina lidí v černou magii vůbec nevěří. A to převážně jedna z hlavních postav knihy - šumperský děkan Kryštof Lautner, který je velmi oblíbený mezi lidmi a vedle víry v Boha používá i zdravý rozum.

Netrvá dlouho a pan inkvizitor Boblig přijíždí do Velkých Losin se svým nepříjemným pomocníkem Ignácem, který všechny odpudí svým vzhledem i chováním. V tuto chvíli začíná drsné drama plné hutné atmosféry honu na čarodejnice. Brzy se ukáže, že Boblig je zkušený manipulátor a vše dělá ku vlastnímu prospěchu. Proti lidem používá nejosvědčenejší nástroj - strach.

Dlouho jsem se do knihy tak neponořil a co hlavně - předního záporáka budete určitě nenávidět jako já. Celou dobu jsem jen čekal, kdy se konečně najde někdo, kdo se postaví instituci inkvizitora a již dávno zastaralým metodám v honu na čarodejnice, které, jak zjistíte, nedávají smysl. Někdo se nepřizná? Podrobíme jej tortuře. Někdo vydrží mučení? Ďábel mu pomáhá, proto přitlačme, dokud se nepřizná a pak ho popravme. Brutální praktiky, které byly byly běžné během 16. - 18. století převážně v Německu, se zdáli být účinným nástrojem ve společnosti pod mocí “velké” církve.

V naší době až absurdní, člověk jen nechápavě kýve hlavou a při tom je celý román velmi blízko pravdě - vychází totiž z dobových záznámů výše zmíněných procesů. Navíc je zajímavě zobrazena i církev, která vše dlouhou dobu přechází tichým souhlasem a ti kdo jdou proti proudu(viz Kryštov Lautner) jsou ihned podezřelí. Celá kniha nám ukazuje, jak snadné je lidi přinutit k mlčení, nečinnosti právě strachem a my uvidíme paralelu ne jednoho období našich dějin. Pouze vždy trvá než se lidi postaví tyranii a zatáhnou za jeden provaz.

Knihu mohu doporučit všem milovníkům historických románů i přes to, že v tomto případě působí Kladivo na čarodejnice poněkud bezvýchodně, ale to samozřejmě neubírá na kvalitě. Ideální počtení pro zimní večery.

Na závěr krátká citace “na pobavení” z prvotní knihy Malleus Maleficarum z roku 1486(Bible pro pana inkvizitora).

“Skutečnost, že čarodějnictví se hlavně oddávají cizoložné děvky a běhny, je doložena kouzly, které čarodějnice uvalují na rozmnožovací akt. Může narušovat vnímání a představivst muže tak, že se mu jeho žena zdá být odpornou, nebo může přímo zabránit ztopoření onoho údu, který je uzpůsoben k rozmnožování.”

Keď webdesignér vo svojich osemnástich rokoch opúštal rodinu, kamarátov, svoju krajinu ktorá mu dala teplo domova, bol plný snov, ambícií a plánov do širokej ďalekej budúcnosti. Štúdium na vysokej škole bol vždy jeho veľký sen, hovoril si keď mi nechcú dovoliť byť rušňovodičom tak teda budem inžinierom. Jeho otec by z toho mal určite obrovskú radosť, že syn je rovnako schopný inžinier. Veď čo môže byť lepšie ako vidieť svoje deti ako rastú pred očami, ako sa im darí a že sa im žije lepšie.

Štúdium vysokej školy však pre webdesignéra znamenalo omnoho viac ako len titul. Začalo to prvou prednáškou matematiky, keď si pre seba hovoril “toto je ten webdizajn ?!“. Nuž čo, musel to prežiť, veď aj otec mal matematiku na škole, tak prečo nie. Základy algoritmizácie a hurá do kódu. Husia koža po celom tele, návrhy algoritmov, debugovanie deň presne ako má byť. Úvod do operačných systémov - unix hurá hár, veď každý profesionál používa Linux tak hurá na to. A už sa to sype do promptu : ls, ps, cat, tail, head no proste paráda. Ale niečo sa pokazilo, niekto webdesignéra zaradil určite tam kde nemal byť, čo sa len potvrdilo predmetom Elektrotechnika pro Informatiky. A dosť! povedal si webdesignér, veď školu predsa nepotrebuje a rovnako úspešný môže byť aj bez vysokej školy.

Tak webdesignér nechal školu školou, a ponoril sa do prúdu dospeláckeho života. Vstávanie o 7:30, osemhodinová pracovná doba výplata. Webdesignér bol schopný a darilo sa mu. Rodičom veľmi chýbal, ale mali z neho radosť, že sa mu darí a že má fajn pohodový život. I chodili ho sem tam navštevovať a webdesignér bol dobre vychovaný chlapec, rodičom písal, telefonoval a donútil sa aj sadnúť na vlak a vrátiť sa na pár chvíľ do bezstarostného domova.

Roky ubiehali, webdesignérovi sa darilo - dokonca sa zmenil s webdesignéra na systémového špecialistu a pozdeišie na bezpečnostného konzultanta. Keď mal 27 rokov, začal podnikať na vlastnú päsť. A veru, že sa mu darilo. Roky skúseností, hordy úspešných projektov - to všetko mu zaručilo profesionalitu vo svojom obore a tak sa nieje čomu diviť že klienti sa mlátili v šore aby sa k nemu dostali prví.

Webdesignér bol človek samotár, nikam veľmi nechodil len keď si to príležitosť vyžadovala. Nikdy však nenechal svojho najlepšieho kamaráta v sračkách a dobrovolne sa s ním šiel ožrať keď bolo zle, presne ako to robil jeho najlepší kamarát. Ostatne ale radšej zostával doma, a keď sa mládež bavila on čítal knihy a programoval, učil sa a kariérne rástol. Dva mesiace po oslave svojich 31 narodenín sa vrátil na vysokú školu. Špecializovaný obor mu zaručil titul bakalára a jeho tržná cena opäť stúpla hore.

Žilo sa mu skvele, mal vždy dostatok peňazí, mal svojho kamaráta s ktorým sa mohol rozprávať o čomkoľvek, ktorý mu vždy pomohol ako len vedel. Nikoho iného nepotreboval, o láske stratil ilúzie už keď mal 21 a od tej doby bol jeho styk s ženským pohlavím záležitosťou sexu, nič viac. Na rodičov zabúdal čím ďalej tým viac, veď predsa už je úplne dospelý a času je málo, pretože klientov je stále viac a viac. Keď jeho bankový účet pomaly prekračoval šesť miestnu čiastku, mal z toho obrovskú radosť. Hovoril si, že je hádam najšťastnejším webdesignérom na celom šírom svete, čo predsa môže byť viac ako mať prachy, vlastný byt v centre, svoje luxusné Audi. Nič lepšie snáť ani neexistuje.

Zrovna keď bol na služobnej ceste v Spojených štátoch amerických zahĺbený do dôležitých prezentácií mu volala jeho matka. Telefonát vyriešil vetou “Ahoj mami, teraz nemôžem, ozvem sa hneď ako skončím,” položil. V lete 43. roku webdesignérovho života mu zomrel otec - to bola tá správa ktorú mu jeho milovaná matka chcela oznámiť. Bol to skvelý človek, deťom prial len to najlepšie, vždy sa staral o rodinu ako len vedel a dal by vlastný život za svoje deti a to bez mrknutia oka. Vo svojom obore práce podobne ako webdesignér profesionál, išiel sa v práci roztrhať len aby rodine zaručil bezstarostný život, život v ktorom by nikomu nikdy nič nechýbalo. A presne ten jeho syn, ktorému by zniesol modré z neba, pre ktorého by premaľoval oblohu na inú farbu zahĺbený do svojej večnej práce nebol schopný ani vypočuť svoju ustarostenú zlomenú matku. Na telefonát úplne zabudol. Keď sa vrátil domov spomenul si, že jeho matka niečo chcela.

Vojna, výbuchy všade naokolo, krik, plač, zmätok, smútok, trhanie, praskanie - minimálne takto sa cítil webdesignér keď sa dozvedel čo sa stalo. “Otec zomrel, dostal infarkt keď ma ráno viezol do práce. Pohreb mal pred štyrmi dňami.“, znel uplakaný hlas matky. Vtedy sa to stalo, vtedy sa niečo vo webdesignérovi niečo zlomilo a horko-ťažko oplakal svoj život. Zbalil si najpotrebnejšie, nasadol do svojho luxusného audi a šialenou rýchlosťou uháňal domov za matkou, za všetkým čo stratil. Bezduchá rýchla šialená jazda plná myšlienok. Nestihol sa s otcom ani rozlúčiť - s človekom ktorého miloval najviac na svete a on miesto toho aby mu išiel dať posledné zbohom na cestu pracoval. Bolo mu zle, zle z celého jeho života, začal nenávidieť svoju prácu a celý svoj život.

Prechádzka teplým letným počasím cintorínom s matkou, ktorú nevidel 3 roky. Neuveriteľne zostarla, dostala v nemocnici barle a už to nebola mladá krásna dáma, taká akú si ju pamätal. Oči sa mi zaliali slzami, objal svoju matku a horko plakal, nad všetkým čo v živote prežil. Roky práce, prachy, byt, luxusné autá, ľahké ženy všetko pre neho v tomto momente stratilo cenu, nič už nebolo také ako predtým a nič už také nebude. Jeho otec je naveky preč a už nikdy mu nepovie svoje “Oci, mám ťa rád a ďakujem ti za všetko čo si pre mňa urobil“.

Od pohľadu na svoj bankový účet, na ktorom sú milióny mu dvíha žalúdok, a webdesignér rýchlo zahodil svoj notebook do rohu izby. Rozsypal sa na malé súčiastky, presne ako jeho život. Hlava plná otázok, čo teraz, čo ďalej. Myšlienka mu v hlave duní, ale je už pozde, hneď ráno sa o tom porozpráva s matkou.

Navrhol jej aby odišla s ním, že jej kúpi byt a môžu byť spolu časteišie, že sa tam bude mať dobre, postará sa o ňu. Matka odpovedala “Vieš, že by som rada išla s tebou, ale môj domov je tu, je tu aj tvoj otec - môj milovaný manžel, a určite na mňa čaká. Tu som prežila svoj život, som už stará na to aby som sama vyrazila do cudzieho sveta. Chcela by som raz ležať vedľa tvojho otca, prepáč, ale skutočne nedokážem odísť.”

Nasledujúce ráno sa vrúcnym objatím rozlúčil so svojou matkou a odišiel. To bolo posledný krát čo ju videl. Matka zomrela o 2 roky pozdeišie. Webdesignér ju nechal pochovať presne tak ako si priala, veďla jeho otca - jej manžela. Predstavoval si, že tí dvaja sú zase spolu, zas sa môžu milovať niekde v nebi a dávať na neho pozor.

Starý webdesignér sedí vo svojom obľubenom hojdacom kresle, bafká značkový tabak z fajky a pozerá sa na spoločnú fotografiu s rodičmi, z čias, keď mal 16 rokov a žil si bezstarostný život. Vtedy si to neuvedomoval, ale mal sa skutočne výborne. Čo má teraz - milióny, luxusný byt, autá, ale je sám. Je sám - sám zomrie, nepochovajú ho vedľa svojej milovanej manželky, a žiadne dieťa mu na dušičky nebude chodiť na hrob zapalovať sviečky.

Pozerá sa na hviezdy cez strešné okno, v diaľke hľadá rodičov a v hlave mu duní myšlienka “Skutočne ten život za to stál ?”

-

Tento článok chcem venovať svojim milujúcim rodičom. Dúfam, že nikdy takto nedopadnem, som im vďačný za všetko čo pre mňa urobili, za všetko čo mi dávajú a za to že sú. Viem, že v nich vždy nájdem oporu a nech sa stane čokoľvek, vždy to budem ja - ich syn.

Ďakujem.