Dnes som sa potuloval po psychologických a pánskych stránkach. Preštudoval som si rôzne  informácie a tak som sa rozhodol sa s vami podeliť o niečo čo ma celkom zaujalo.

Podľa mňa by mal mať každý chlap aspoň aký-taký pojem o správaní sa svojej ženy, aby  nedochádzalo k zbytočným potíčkam a nezmyselným hádkam. Aj keď občas sú príjemné,     najmä svojim koncom, alebo lepšie - vyvrcholením : )

Pre osamelých vlkov a hladačov tu mám jednu zaujímavu vec, a to..

• Žena ktorá žmurká častejšie ako v priemere, čo je asi 15x za minútu, s vysokou pravdepodobnosťou berie antikoncepciu. Čo značí, že majú rady chlapov - serióznych s ostrými črtami tváre. A to práve kôli hladine hormónov v krvonm obehu, čo potvrdili aj nedávne vedecké štúdie.

•Ženské ruky sú také jemné a hebké ale niekedy dokážu byť aj studené. Môže to značiť 2 veci. Jedna ktorá sa povráva že ženy ktoré majú odkrvené končatiny, maju zas prekrveného bobríka. No 2. štúdia zas hovorí že majú krv nahromadenú v tele. Vtedy pomôže jednoduché objatie. Tým jej zohrejete bručko a hrudník. Tým pádom sa krv môže rozprúdiť po celom tele a žena má pocit spokojnosti a pohodlia.  Vidíte že troška citu nezaškodí.

•Dýchanie je tiež jedna z vecí ktoré si u žien môžeme povšimnúť a to sú tiež dva druhy. Zrelaxované dýchanie a dýchanie pod stresom. Ženy dýchajúce pod stresom bruško sťahujú a dýchajú ako keby kŕčovito. Je to náznak že niečo nieje v poriadku, možno sa pri vás necíti najlepšie a niečo ju trápi. Niečo s tým spravte. Povedzte jej upokojivé slová a obdarujte ju pohladeniami. Ak sa dýchanie zmení na zrelaxované, jej bruško bude pomaličky rásť pri dýchaní. Teda zrelaxované dýchanie do bruška značí pokoj a pohodu.

•A na záver si všimnite keď si vaša milá obhlodáva nechty alebo kožu pri nich. Určite ju NENAPOMÍNAJTE aby to nerobila. Je samozrejme nepokojná… Pekne ju upokojte a objímte. Vtedy na to akoby zabudne. Chyťte ju za ruky aby si ich nemohla dať do úst. Ani sama nebude vedieť za čo ale bude vám vďačná…

Vídíte. Niekedy sa oplatí taktizovať a počkať v zázemí. Útoky ako: “Nehryz si nechty! nepáči sa mi to” alebo “Nerob to nehodí sa ti to” sú oveľa nepríjemnejšie a plodia iba zlo..

Užite si krásnu cestu poznávania žien. A ak vás onudí tá vaša, tak je ich predsa omnoho viac ako mužov a ešte k tomu žijú dlhšie  (  - :

V rádiu práve hrá Ella Fitzgerald svoju What are you doing New Years Eve, ja sedím na červenom gauči, pozorujem dym stúpajúci z Davidoffky, pozerám sa po miestnosti, čítam názvy kníh na poličke. Otočím hlavu a chvíľu len tak pozerám von obrovským strešným oknom. Nevidím nič, vonku je len tma, nič viac, nič zaujímavé. Sem tam prebliknú svetlá lietadla, ktoré práve roluje na Ruzyň. Po pár hodinách tréningu biliardu další osamelý večer len sám so sebou. Ellu práve vystriedal Louis Armstrong. A ja sedím ďalej, nerobím nič.

Cítím prázdnotu, obrovskú prázdnotu. Dnes niečo umrelo, a už nikdy sa to nevráti. Už nikdy to nebude také ako predtým. Určité veci, už nikdy nebudú tak farebné a veselé ako predtým. Celá miestnosť je nabytá aurou zmeny. Čas stojí, o živote informuje len stúpajúci dym. Nič už nieje také, ako bolo predtým, bývam v cudzom meste, plnom cudzích ľudí, v cudzom byte spávam, strach ma zo sna budí - presne ako spieva Jana Kirschner v jednom z jej hitov. Niečo čo tu ešte pred chvíľou bolo sa úplne vytratilo, rovnako ako sa stráca dym. Bolo to tu a už to tu nieje. A už nikdy to tu nebude také aké to bolo.

Na stole leží Murakamiho knižka, plná mladosti, chuti do života, úvah, energie, spoznávania seba samého, sexu a obyčajného života - normálneho života. Vždy keď tú knižku otvorím a ponorím sa do čítania, som naraz niekde inde, moje telo leží doma na posteli a moje podvedomie si na chvílku odskočí. Som ponorený v knižke a nič okolo neexistuje. Čítam o obyčajnom živote mladého 15 ročného chlapca. Ten obyčajný život plný úvah, energie, spoznávania je vlastne zaujímavý. Zalovím vo svojej pamäti, a uvedomím si, že ten môj život bol vlastne rovnaký, nádherný, zábavný, plný očakávaní, plný chuti do života, energie.

A už nieje. Musím sa chovať ako dospelý, musím riešiť všetky tie dospelácke problémy, ktoré mnohí moji kamaráti ešte nechápu. Musím riešiťprácu, bez ktorej sa nenajem, bez ktorej nebudem mať strechu nad hlavou, bez ktorej si svoj život vlastne neužijem. Vstávať - práca - obed - práca - večera - spánok. Dokolečka dokola. Prečo nie, je to cesta ktorú som si vybral sám a sú to problémy ktoré sa dajú vyriešiť. A ja ich zvládam riešiť celkom dobre. Mám radosť, keď má zo mňa môj zamestnávateľ radosť, keď niečo dokážem, keď to niekto dokáže oceniť. Vlastne to nieje ani problém, je to niečo prirodzené, možno je to trochu skoro, ale raz to prísť muselo.

Jeden problém však vyriešiť nedokážem. Nedokážem nájsť sám seba, nedokážem si určiť kam ďalej. Chodím ako duch, nič ma vlastne ani nejak extra nezaujíma a mám v sebe určité veci, na ktoré sa bojím myslieť. Ako píše Murakami vo svojej knižke - môžem sa snažiť koľko chcem, môžem preto robiť čo chcem aby som na to nemyslel, môžem to aj dokázať nemyslieť na to, ale sny, sny si nevyberajú. Sny si vážne nevyberajú a mučia moju myseľ presne tým, čím nechcem. Podobne ako píše Herbert v Dune - ženy z Bene Gesseritu majú miesto, na ktoré sa neodvážia. Ja to miesto vidím vo svojích snoch každú jednu noc, každú noc sa budím v najtemnejšej tme, ktorá sa okolo mňa sťahuje čoraz viac a viac. Svetlo je čoraz vzdialenejšie.

Dnes, dnes som sa pokúsil to úplne uzavrieť. Nenapíšem, nezavolám, neozvem sa, nezdvihnem telefón. Postavil som okolo svojho vnútorného sveta betónovú zeď a už nič dovnútra nepustím. Som len ja, ja sám a nikdo a nič iné. Nič sa nedostane dnu, nič sa nedostane von - podobne ako Vault 15 vo Fallout 3. Pekná idea, bolo by to skutočne jednoduché keby to takto fungovalo, ale obávam sa, že to také ľahké nebude. Z Vaultu som sa dostal von, podobne ako sa dostane von niečo zo mňa. Nechcem to, budem sa brániť ako to len pôjde, a keď to bude nutné zabijem to v sebe a odložím na najtemnejšie miesta mojej mysle. Nechcem si na to už nikdy vzpomenúť, bolí ma z toho hlava, mám z toho zlé sny. Dosť. Je tomu koniec.

Úplný koniec, ktorý znamená začiatok niečoho nového. Niečoho neznámeho. Kus mojej osobnosti umrel a rodí sa nový. Už nikdy nebudem taký ako predtým. Možno to nikto nespozná, ale ja to viem, pretože už teraz som iný. Zahalený v tme a sám, strašne vzdialený od svojho ja. A neviem či sa ešte niekedy priblížim natoľko, aby som ho vstrebal znovu celé také ako je.

Stojím na móle v prístave, bafkám si z fajky starého Tobyho. Obloha je príjemná, slnko za chvíľku namaľuje obrovské plamene. Čas akoby stál, jeho pohyb dáva najavo len šum vĺn, ktoré sa bortia o trámy móla. Fúka jemný vietor, kabát mi veje ako vlajka na lodi, a ja len stojím. Všade okolo mňa je ticho, obrovské ticho, existujem len ja a táto chvíľa je celá moja.

Opäť raz stojím na svojej dlhej ceste a premietam. Myslím na tie všetky nádherné chvíle, keď sme spolu behali po lúke, zbierali kvetiny, kúpali sa v oceáne, myslím na to aké nádherné sú tvoje oči keď v noci svieti mesiac, a ja sa do nich môžem pozerať celé hodiny, nič viac mi nechýba. Napadá ma, ako sme spoločne kradli jahody a nahánali nás psi, ako ti krásne vejú vlasy keď sedíš v aute vedľa mňa. Čas stojí, a ja na sebe cítim tvoje hebké, teplé objatie. Počujem tvoj smiech, vidím tvoj úsmev si tu so mnou, a si tak ďaleko.

Z kapsy kabátu vyberám starú skrčenú fotografiu. Sme na nej spolu, na tom červenom skútri a ty s helmou, ktorá ti bola strašne veľká, smeješ sa. Vždy keď sa na nás dívam, moja duša opúšťa telo, letí za tebou, a na chvílku sme zase spolu, zase sa smejeme, zase robíme všetko spolu. Sedím u teba doma, pijem svoju kávu, a drsným hlasom prehodím “tá káva je studená” ty sa zasmeješ, venuješ mi jemné pohladenie, a perami sa dotkneš mojích vlasov. A ja spokojne čítam ďalej, pozerám sa ako sa obraciaš v kuchyni, s akou láskou a jemnosťou varíš, a hovorím si, že takto skutočne vyzerá láska.

Vietor sa zdvihol, začína byť chladneišie. Obloha horí, horí našou láskou. Posledné slnečné lúče zalievajú hladinu mora, ktoré je kludné, tancuje v rytme tej nádhery a pripomína mi ťa. Si tu so mnou, cítim, že keď otočím hlavu budeš stáť vedľa mňa, a nemým úžasom pozorovať tú nádheru okolo nás. Držíš ma za ruku.

Lesknú sa mi oči, viem že už ťa nikdy v živote neuvidím. Chodím ti rozprávať na hrob, čo mám nové, čo sa mi dnes prihodilo. Som tam každý deň, a každý deň nesiem jednu tvoju obľúbenú gerberu. Neprejde den môjho života, kedy by som si na teba nevzpomenul. Z toho všetkého krásneho čo som mal, my zostali kvetiny, spoločné fotografie, a tvoj náhrobok. Umrela si tak mladá, dokonca keď si naposled vydychovala, mala si úsmev v tvári. Tak živá duša, plná lásky, plná spokojnosti a radosti, len telo neposlúcha. Milujem ťa, som strašne unavená, idem si ešte pospať. Som rada že si tu. Tvoje posledné slová, zatváraš oči a je koniec. Tvoja ruka povoluje, tvoja duša odlieta zostáva len tvoje krásne telo a zostávam ja. Sám s tebou.

Dnes je to presne 10 rokov, čo si odišla. Stojím tu tak ako skoro každý deň, si tu, viem že sa na mňa pozeráš z oblohy a viem že toto je ten moment keď sme spolu. Strašne by som ťa chcel ešte raz objať, pohladiť ťa, dať ti pusu a zase sa raz pozerať do tých tvojich krásnych očí, ktoré vždy horeli láskou pre mňa. Pôjdem ti zapáliť sviečku na hrob. Tak ako každý deň si hovorím, že sa čoskoro znovu uvidíme, niekde inde, na inom miesto, v iných telách, ale budeme to my a zas budeme spolu.

Pomaly pôjdem domov, dám si ľahkú večeru, zahrám si na piano tvoju obľúbenú piesen. Sadnem si do kresla, tam kde si vždy sedávala a hladila kocúra. Pritisknem k sebe tvoj sveter, ktorý ešte stále po 10 rokoch vonia ako ty. A zas budeme na chvílu spolu.

Milujem ťa, celou svojou dušou, celým svojím telom, a vždy budem len tvoj, nikoho iného len a len tvoj. Skladám fotografiu do vrecka, nosím ju zo sebou vždy a vždy keď mi je smutno sa na ňu pozriem, a vidím tvoju šťastnú tvár. Musím už ísť, lode odplávajú

Sú tomu takmer tri roky, ako sa moje vstávanie ráno z posteli zmenilo na niečo ukrutné.

Až by som mal byť presný tak je tomu asi 31 mesiacov života plného radsoti, túžob, smiechu, vášní, ale aj množstva strachu a i plaču. Takto by som v skratke popísal svoje dnešné raňajšie myšlienky, kedy som vstával do školy po nedeľnajšej bodke vo vzťahu ktorý ma napĺňal ale aj mi niečo bral.  Vstal som po prebdenej noci celý zničený. Ledva som do seba dostal chlieb so salámou a kečupom ktorý mi tak zvyčajne veľmi chutí. Ale dnes tomu bolo inak.. Nevedel som do seba nič dostať. Cesta do školy mi pripadala nekonečná, a prvé hodiny v nej ešte dlhšie. Pokiaľ ma nevytiahol spolužiak na cigaretu a neopýtal sa ma: ” Do riti Peťo, čo ti je celý deň, však to niesi ty!!” Vládal som sa naňho pozrieť a absolútne bez emócií, prázdny - ako po výplachu celého tela, som sa len nadýchol a vybral cigaretu z vrecka a zapálil si ju. “Ty si sa rozišiel s Evou však?! Už to bolo na tebe dlho vidieť že potrebuješ oddych”. Podobne ako pri cigarete, bez akýchkoľvek citov som mu povedal že to bol pekný rozchod. Objímali sme sa, a dali sme si aj pusu. Ja som ju dokonca pozval na 2 hrušky s ľadom. Obaja sme sa na tom smiali chvíľku že čo sa vlastne chystáme spraviť. No až po niekoľkých minútach si to uvedomila prvá Evka že čo sa ozaj deje..

Podobne ako ráno prebiehal celý deň. Myslíme si že sme prázdny a nič nemáme. Všetko sme stratili a pri predstave že nemáme pre koho žiť tak je to len horšie. Nuž zamyslel som sa pred chvíľkou a napadlo ma že predsa niesom až taký prázdny. Máme predsa kopec spomienok z všehodruhových akcií.   Hej, však sme spolu zažili všetko čo sa dá. Tým myslím naozaj všetko.

Najviac sa obávam piatku. Mám v pláne sa niekam schovať, aby som ju nevidel. Určite nie v meste, kde ma bude hľadať. V sobotu vypadnem s kamarátmi niekam z mesta a na nedeľu mám naplánovaný koncer v Budapešti tak to mi zabere celý víkend. Viete čo je najhoršie potom? Stretnúť sa s niekým s kým už nechcete viacej byť ale stále ho milujete. Ale už nechcete!

Na druhej strane, si na tom všetko cením že opäť vnímam napríklad tú nekonečnú cestu do školy. Však predtým som to robil všetko dokola. Dokola tým myslím že to bolo všetko to isté. Ale dnes je to už všetko také nové. Zobudil som sa z dlhého spánku a čakám na “červený gombík” ktorý stlačím a vystrelí ma plnou silou ďalej..

Život … život nemá žádné příště. Tak nám pěje Jarda Nohavica ve své písni “Ženy”. A ta mi tu teď zní do melancholické nálady. Dnes jsem po pravidelné návštěvě pražské Celnice zavítal do tepla domova a klasicky začal přemýšlet nad minulými úspěchy či spíše neúspěchy. Někdy mi připadá, že život mi utíká mezi prsty a já nejsem schopný ten čas zastavit, abych se zamyslel, co jsem udělal špatně. Zkrátka ho nechám jít dál a on mě pohltí bez nějakého konkretního důvodu. Skoro jako bych brečel nad rozlitým mlékem, které jsem sám upustil na podlahu. Jak se tak roztéká, je potřeba ho utřít, ale tím “utírám” i kousek sama sebe. Přejdu to, protože příště vemu stejnou sklenku a nechám ji opět spadnout. Je to jako koloběh.

S odstupem cítím, že některé věci mě zasáhly víc než bych sám čekal. Vše okolo se točí kolem ní. Cítím její pohled všude, kam mě nohy nesou. Je opravdová? Je vysněná? Kde končí fantazie a začíná realita? Někdy zapomenu na ostatní a vpíjím se do mé představy ideálního světa. Tam kde není bolesti a všední život. Existuje snad takový svět? Dostanu se do něj někdy? Zatím můžu snít a mám jen nezodpovězené otázky, které mi hořknou na jazyku. A to jsem si ten čaj osladil!

Ne, opravdu je dneska divný den. Zase moc přemýšlím. Pondělí jako vyšité, v práci to nestálo za nic, doma to není o nic lepší. Teď už jen zbývá otevřít ty tajemné dveře snů, protože já vím, že ona zase příjde. Tak jako chodí vždycky, aby mě utěšila a ukázala vysněný svět, kde si lehnu vedle ní. Pozorujeme nebe, svět se směje a já s ním.

Já totiž vím, že Život … život má další příště.