Pomaly ale určite, každý z nás počuje čoraz menej o svetovej kríze ktorej spustenie bolo podporované, resp. datované decembrom 2008 pádom Lehman Brothers Holdings Inc.

Dnes sa nachádzame v roku 2010 a okolo seba vidíme krajiny, ktoré reagujú na krízu s opozdením, dokonca sa doteraz nachádzajú na dne svojich možností a hľadajú východisko v zahraničnej pomoci a fiškálnej politike. Každý sa snaží riešiť svoje problémy svojským spôsobom, niekto hľadá pomoc, niekto v tichosti premýšľa alebo dokonca ignoruje svetový vývoj. Dnes mi je ale určite jasné, že na základe skúseností z minulosti, si táto doba vyžiada niečo “nové”

“To niečo nové” Veľa krát sa hospodárska recesia spája s niečim zlým. S hrozbou vojny, s hladom, s problémami, nedostatkom peňazí a rastom kriminality, nespokojnosti a nacionalizmu. Prečo sa na to ale nepozrieme z tej lepšej stránky? Kríza vyčistí trh od “nečistôt” v podobe podvodníkov a spoločností neschopných sa aklimatizovať a prispôsobiť. Trh je nevyspitateľný a hlavne teraz, veľmi agresívny. Pre podnikateľov nastalo “obdobie sucha” kedy sa zákazníci / spotrebitelia rozhodujú racionálnejšie a šetria kde sa dá. Ale ani toto správanie nieje “až-tak” na škodu, pretože šikovný podnikateľ, by mal podľa možností začať alokovať svoju výrobu, alebo rozšíriť podnikateľský plán.

“Ako to spraviť, ľahko o tom hovoriť, ťažšie s tým robiť”  Trh je síce presýtený, ale presýtený niečím, čo mu už nechutí. Práve teraz je vhodná príležitosť mu podráždiť žalúdok niečim novým. Novými vynálezmi, investíciami. Ľudia si uvedomia že peniaze ich teraz šťastnými nespravia, tak sa budú venovať viac rodine, svojím záľubám a životu. Práve tu je príležitosť pre enviromentalistov, verejná správa by sa mohla osamostatniť. Niekde v novinách som nedávno čítal o mestách, ktoré absolútne nepocítili dopad recesie, pretože takmer všetko čo sa u nich vyprodukuje, sa u nich predá.. Dnes to tak celkom nefunguje, ale určitý historický model by tu bol…

Otázne je, akú zmenu si svet časom vyžiada. Zmena, ktorá by nás zaujala všetkých. Vynález, alebo smer, ktorým by sme sa poberali všetci. Niečo ako vynález auta. Bol záujem o investíciu, bol dôvod a taktiež každý mal možnosť si jedno kúpiť. Vytvorili sa pracovné miesta, vytvoril sa nový “produkt” do ktorého človek vloží svoje peniaze…

Možno sa časom niečo zmení, možno si ľudia vstúpia do svedomia, no netreba opomenúť ani nové hrozby a prognózy starých prorokov o celosvetových vojnových konfliktoch. Myslím si ale,že analýza by mala zahŕňať aj dobré aj zlé aspekty problematiky..

(Upravený brainstorm)

Ráno bolo krásne, prebudil som sa v sobotu o desiatej a po dome sa pomaly zakrádala vôňa z maminej záprašky do polievky ktorá sa chystala na obed. Rozotrel som si oči a poobzeral som sa poležiačky dookola. Okná boli mierne zatiahnuté, ale už bolo vidno slnečné lúče ktoré prenikali cez dvojité okno do izby, na koberec, na moju postel, na perinu pod ktorou som bezstarostne ležal. Zavrel som na chvíľku oči. “Ešte mám čas, učiť sa dnes nebudem.” Pomaličky som sa posadil na postel z boku, poobzeral sa na po izbe, podoprel si hlavu rukami a zhlboka som sa nadýchol. Postavil som sa, zapol som počítač ktorý bol oproti na stole, prešiel som sa po izbe jedným rázom som pootváral okno a balkónové dvere. Vyšiel som na terasu. Pohladkal som sa po bruchu, pomyslel som si aký som hladný… Uvedomoval som si krásne jesenné počasie, babie leto, vyhriatu terasu, vonka opadané stromy, vtáčiky pripravujúce sa na žažkú zimu, slnko ktoré bolo o čosi nižšie ako tomu býva v letných dňoch… Jediné čo ma zaujiímalo bol ten moment. Práve ten hlad ktorý ma sužoval. Sadol som si pred počítač ktorý už bol prihlásený na všetky messagangery. Poškrabal som sa po hlave a zapol som ikonku s názvom UO. Spustila sa známa skladba….

(/pre lepšiu ilustráciu odporúčam spustiť/) http://   www.youtube.com/watch?v=qHRhq8bc-58

Vložil som svoje prihlasovacie meno a heslo. Postavil som sa a šiel som sa ukázať do kuchyne. Mama už varila, brat ešte spal, v televízii šla nejaká politická diskusia. Pozdravil som mamu a šiel som na záchod. Kuchyňa bola plná vône, pach jedla sa tiahol do každého kútika do ktorého sa to len dalo. Na záchode bol čerstvý vzduch lebo tu bolo stále otvorené okienko. Vonka som počul čvirikať vtáčiky a rozprávať suseda. Práve kŕmil sliepky a niečo nezrozumiteľné si šomral pod nos.

Keď som sa vrátil tak mi v pravom dolnom rohu obrazovky blikala prijatá správa od: PbT_lord.Feanor: “Dnes -foťák, bicykle a spot discovery actino” Súhlasil som, a už som sa tešil kedy to príde.

Po niekoľkých hodinách najedený, oddýchnutý, o pár % skúsenosti bohatši na Kelevari v UO som vstal od  počítaču, vzal do rúk svoj starý čierny ruksak, hodil som doňho jednu minerálku,vreckovky a čiapku. Do predného “oddelenia” som vložil cigarety, zapaľovač, kľúče a 50 korún ak by došli cigarety. Boli asi dve hodiny popoludní, vonka svietilo slnko, pod nohami sa mi krútila retaz a pedále do ktorých som v plnej sile šlapal aby som prišiel na miesto stretnutia prvý a včas…

“Strach je tvoj jediný nepriateľ, neboj sa…. Prekonáš to. Dáš tu prekážku… Preskočíš to, je to len psychický blok. Nič sa ti nemôže stať” Každý z nás to pociťoval a každý si na to nejeden krát spomenul keď sa mal rozbehnúť a z plnej sily skočiť, vykonať nejaký skok, preskočiť nejaký múrik, vyliezť na nejakú stenu, alebo preliezť niečo vysoké. Odraziť sa zo steny na stenu, prejsť po stene a popri tom spraviť nejaké pekné gesto. Dopadnúť na zem, spraviť kotúľ a postaviť sa s úsmevom na tvári. Bež ! dáš to!! Ozývalo sa po okolí. On sa rozbehol, vyskočil zachytil sa a dopadol úspešne na zem. Ešte raz. Ja to dám. Ja to dám! Ja to odfotím, ideš na to!! - povzbudivé myšlienky nám stále pomáhali, stále sme sa mohli jeden na druhého spoľahnúť ak by sa nám niečo stalo. Jeden to odfotil, druhý to skočil. Ak sa mu to podarilo, tak sme sa spoločne radovali a podali si ruky a od radosti sme si zakryčali. Ak sa to nepodarilo a on spadol na zem, dobil sa, tak sme sa na tom neskôr aspoň zasmiali a prevrátili to na srandu…

Boli to zlaté časy. Prišli sme domov zmorený, slnko zapadalo, bolo neskoro. Obloha bola červená. Niektorý z nás ostali na strechách, dofajčievali sme posledné cigarety, bicykle nás už čakali. Počkali sme si kým slnko zapadne. Vtedy sa rýchlo ochladilo. Podali sme si ruky. Popriali si vela zdaru a verili sme že sa večer ešte stretneme na internete.

Vyhladovaný, vybehaný, spotený, rozhorúčený a ochladený chladným vetrom ktorý nám cestou vial do tváre sme konečne prišli domov. Mama nás čakala s večerou, fajnou vôňou domova. Každý z nás vyzul smradľavé topánky, spotené veci hodil do prania, alebo len tak niekam na kopu. Dali sme si sprchu a čistý, sme si užívali jedlo ktoré sme už mali pripravené. Vyčerpaný sme si užívali tento moment pri zapnutej lampe a pred monitorom. Oči sme mali ťažké a viečka sa nám zatvárali. S Avatarom som sa stretol na internete, zhodnotili sme dnešný deň, poposielali sme si fotky, pospomínaly na naše pády a okomentovali naše doničené telá. Vypadali sme fakt dobre, kondička nebol nejaký problém. Boli sme pevný a stavaný. Chutilo nám jesť, chutilo nám piť, chutilo nám žiť.

Bola to zlatá doba, ktorá sa už asi nikdy nevráti.

Ostanú nám na ňu už len matné spomienky v naších mysliach.

Dúfam že tam ostanú naveky…

Dnes v nevšedný sviatkový deň (20. výročie nežnej revolúcie) som sa počas dopoludnia zaoberal Descartovou - Rozpravou o metóde. Ide o jedno z najkrajších učív čo mi postavila V.Š.E. do cesty. Na strednej som sa filozofiou chcel zaoberať vo voľnom čase, vtedy som ale nevedel že to bude náplňou študijného odboru ktorý by mal mať niečo dočinenia s ekonómiou - v budúcnosti…

Ekonómia je spoločenská veda . Tento názov vo mne evokuje spoločnosť, nejaké súdržie alebo nejaký zhluk viacerých poznatkov.  Keď sa pozriem do popisu ekonómie tak je tam fakticky napísané v poučke niečo ako: “Ekonómia predstavuje súbor rôznych disciplín ekonomických vied (oikos – dom, hospodárstvo, nomos – pravidlo zákon)” Teda ide o nejaké poznatky ktoré sú komplexne zložené z viacerých “jednoduchých” celkov.

Descartova - Rozprava o metóde, je niečo ako spis toho, ako poznávať efektívnejšie a ako sa učiť na základe jednoduchých poznatkov. Ide v podstate o postup zložený z viacerých krokov. Medzi nimi nájdeme niečo ako

A) Neprijať žiaden poznatok za pravdivý pokial nemám dôkaz o jeho pravdivosti.

B) Pokiaľ máme nejakú zložitú otázku na ktorú nemáme odpoveď, jednoducho si (napíšeme na papier) ju rozložíme na množstvo otázok z ktorých sa môže daný ‘celok’ skladať.

C) Pomaly postupovať od jednoduchšiej otázky k zložitejšej, pokračovať teda na základe tých, na ktoré si vieme odpovedať samozrejme s určitosťou a možnosťou vytvoriť o danej veci dôkaz. (Napríklad 3+2=5) ide o všeobecný fakt.

D) Všetko zapisovať

Ako to teraz jednoducho implementovať ne ekonomické teórie a vedy? To je otázka na ktorú si práve snažím odpovedať. A je vôbec možné odpovedať si na nematematické otázky? Chce to poznávať dlhšie a hlbšie - danú Rozpravu o metóde - alebo je to až také hlboké poznávanie?. Pretože časom sa ukáže že aj tvorba otázok o danej problematike nieje jednoduchá.

Otázka na ktorú je zdanlivo jednuduchá odpoveď : ‘Ako súvisia akcie s menovými pármi?’ Možno som tým niekomu vložil do hlavy chrobáka, možno si niekto zopakoval Descarta z čias lavíc a možno mi niekto poradí ako na to. Rád by som si vysvetľoval pravidlá a chápal ich na 1001%

Pietro

A som tu!

Asi prvý článok, ktorý vôbec píšem z Českej pôdy do Českej domény.  Už je tomu vyše troch týždňov a ako sa odrazu môj  život zo dňa na deň zmenil na nepoznanie. Doteraz som bol veselým študentom, žjúcim vo fantastických víziách o svojom  živote a enormných predstavách do relatívne blízkej budúcnosti. Túžil som po nich tak, že som si ich napísal na papier a  vyvesil nad posteľ na nástenku. O čo teda ide? Doma sa mi žilo krásne, všetko bolo jednoduché a ničím som sa nemusel    zaťažovať keď som to v danom momente nechcel.

Keď som nastupoval do prvého ročníka na základnej škole, tak som si vravel že, že prečo musím byť v tejto škaredej veľkej budove kde je tak veľa  neznámych detí. Pamätám si ako som hrdo schádzal zo schodov krok za krokom a pozeral som sa pod nohy na každý jeden schod na ktorom bolo hnedé linóleum, ktoré sa mi neskutočne nepáčilo. Všade naokolo som cítil ako sa to hemží moími sedem ročnými rovesníkmi. No bol som silný a nebál som sa lebo som mal po svojom pravom boku veľkého otca na ktorého som bol stále hrdý.

Čas sa odvtedy stal mojím nepriateľom. Prešli roky, cez moju pamäť sa prehnali zážitky z prvého negatívneho zážitku - ako som nakreslil svoju vlastivedárku na odpalovacej rampe - Z tejto skúsenosti si teraz nesiem ponaučenie že negatívne názory na danú osobu by sa v tejto dobe nemali prezentovať tak verejne, ako som to spravil ja, keď som bol malý. A rok nasledoval za ďaľším a ďaľším… až kým neprišla škola v prírode, kedy som už vedel poriadne písať, čítať, počítať, no stále mi šlo beťárstvo akosi viac ako všetko ostatné dokopy. Naši ma zvládali len tak tak. Dokonca si pamätám na mnoho trestov ktoré mi môj nekompromisný otec udelil. Musel som kľačať v kúte, veľa krát som dostal na zadok ale aj po hube.. Inák sa totiž na mňa nedalo.

Prišiel venček, vtedy som bol už skúseným rybárom, verným spolutanečníkom Zuzke, ktorú som si od spolužiaka vydobyl trošku nepekným spôsobom, (keďže on sa jej opýtal prvý či s ním bude tancovať ) no to všetko má korene v mojom detstve a prefíkanom správaní.. S rybárčením ale prišla aj prvá zlá vec, ktorú mi ale ešte ako prvý ponúkol môj starší brat - išlo o našu milovanú cigaretku. Od ôsmeho ročníka som holdoval tomuto nezdravému návyku. Kde sa vzal odrazu sa vzal predomnou monitor pre 9. ročník základnej školy a po pár dňoch som už sedel v neznámej velkej bielej lavici na príjmačkách do gymnázia.

Ďaľšie štyri roky, hádam tie z najlepších som strávil so spolužiakmi, kamarátmi, bezstarostným študentským životom, spoločnými zábavami. Vtedy som začal akosi počúvať pink floyd a jemnejšie odrody hudobných žánrov, pri ktorých som ostal až doteraz. Stále keď počujem Wish you were here, alebo Us and them, High Hopes a sorrow… alebo takmer všetky, tak si spomeniem na časy ako sa prechádzam jesennou krajinou, všetko okolo mňa sa chystá na dlhý zimný spánok. No vtedy som mal aj hlavu plnú starostí a nepokojov. Bol som ale na opačnej strane prvý krát v živote ozaj zaľúbený. Nieje hádam nič krajšie ako 1. najväčšia študentská láska. Tá je veľmi intenzívna a zenacháva na človeku stopy po dlhé roky. Pripomína mi to motto na nejakom pozdrave čo som kedysi dostal o škole. Láska je ako bývalá škola. “Stále okolo nej prejdete, ale už nikdy nebude vaša.”

1. výlet v Bratislave, 2. výlet na Pieninách a 3. výlet v Jasnej na gymnáziu… to boli časy, kedy ma trápilo len to, či som toho včera náhodou nevyfajčil príliš veľa a nevypil ešte viac. Spoločne presedené večery na ktoré nikdy nezabudnem, spoločné popíjanie ktoré občas ľutujem, pretože toho bolo neúrekom, bude to mať vplyv na moje zdravie aj v budúcnosti. A teraz? Život sa posúva ďaľej, čas plynie a plynie čoraz rýchlejšie v mojej hlave.

Premietajú sa mi obrázky zo života. Stále sa zamýšlam nad tým či to všetko má nejaký význam. Snažíme sa na sebe pracovať, žijeme v túžbach a snoch, vidíme krásnu zelenú trávu na ktorej stojí jeden obrovský dom s bazénom, psom, krásnou ženou a dvoma deťmi - ktoré pobehujú po okolí a naháňajú sa so svojím miláčikom zlatým retríverom. Snažíme sa toľko že si neuvedomujeme koľko toho kôli tomu strácame.

Dnes tu sedím v paneláku, zvanom Blanice, pozerám sa z okna a vidím masy áut prichádzajúcich do a odchádzajúcich z Prahy. Je zamračené, stromy naberajú hnedý nádych zlatého jesenného počasia, krajina sa mení, naše myšlienky tiež. Smútime za domovom, ale pritom si neskutočne rýchlo zvykáme. Pre svoje veľké detské sny robíme všetko čo sa len dá. Jedíná sekunda nám to v živote ale môže prekaziť…

Stojí to za to odpútať sa od svojich najbližších a žiť izolovane v obrovskej metropole možností? Čas tu plynie akosi rýchlejšie ako doma. Neviem čím to bude, ale keď na to prídem, určite sa si to zapíšem. Pretože asi jedna z mála vecí, ktorú tu človek môže po sebe zanechať, sú jeho vlastné myšlienky.

Za zmysluplný život!

Pietro.

A je to tu - první ročník jazzové noci v prostorách Design factory v Bratislavě, který se konal 5.6.2009 od 20:00. Všichni příznivci jazzu/nu-jazzu/fusion/lounge nebo i bossa novy si mohli přijít na své. Na programu totiž byli Finally, 3 plus 1, Mo’ Horizons a vrcholem večera Parov Stelar & Band. Celou dobu návštěvníky také provázeli DJs Kinet & C.O.D.E. Zkrátka skvělá koncertní noc. Tolik v kostce k tématu tohoto článku, kde mimo jiné zmíním strasti, které nás čekali na cestě za touto parádní akcí.

Už z Prahy jsme vyráželi s beholdereyem s myšlenkou, že Bratislava není uplně ideální místo pro tenhle koncert, ale možná tam byla spíš závist nad tím “jak tam sakra dostali tak skvělé kapely”. Praha zkrátka ostrouhala a my jsme jen kroutili hlavami nad touto záhadou. To nám samozřejmě nemohlo zabránit, abychom těch pár kilometrů nepřekousli. Nudnou cestu Praha - Bratislava popisovat nebudu, ale příjezd nás zděsil. Já osobně jsem v Blavě(lidově řečeno Bratislava) byl poprvé a první dojem mě jen utvrdil v tom, že Blava opravdu není hezké město. Dokonce jsem si vzpomněl na perfektní hru Fallout, který je zasazená do postapokalyptického světa. Ne, ne, to už zase přeháním, ale rozestavěné/zničené domy bijou do očí každého, kdo se tam dostane. Malinkou jiskřičkou naděje je poměrně hezké Staré město(díky přátelům za prohlídku), které ale nezachrání zbytek.

I když to už se dostávám trochu jinam než k tomu, proč jsme se tam vůbec vydali. Měli jsme dopředu zamluvené lístky, takže zbývalo už jen najít Design factory, což se ukázalo jako trochu stresující úkol, protože stojí uprostřed ničeho. Museli jsme obejít celý blok, abychom našli skrytou ulici, která vedla k našemu cíli. Nic moc na začátek, ale Design factory je sama o sobě celkem zajímavá budova. Z dálky vidíme nějaká auta a pak na nás vybafne menší billboard se směrem. Paráda! Konečně se zadařilo. Přicházíme, vybíráme lístky a potichu sedáme na menší terasu venku. Celkem s podivem sledujeme tak malý počet lidí - celá akce se jeví trochu undergroundově. Ale pomalu zjištujeme, že jsme tam byli trochu brzo a celý prostor před budovou se plní lidmi, kteří povětšinou zapadají do “jazzové kultury”, jestli se to tak dá vůbec nazvat. Semtam sako, baret, však to znáte.

Netrvá dlouho a DJové začínají probouzet Design factory, my odpočíváme a pomalu se přemisťujeme dovnitř, kde nás zaráží židle postavené před pódiem. Začal jsem se děsit, co budu dělat, když budu chtít “zapařit”. Potichu usedáme a sledujeme pódium, kam se během chvíle přemístí první ze skupin - Finally. Upřímně řečeno jsem od předkapel moc nečekal, ale Finally mě příjemně překvapili. Parádní rytmy fusion pomalu, ale jistě načali sedící návštěvníky, kteří stále zaplňovali pouze polovinu hlavní haly. Celá kapela působí hodně sehraně a hlavně je vidět, že si to opravdu užívají. Takový hlavní prvek je tam basák, který to umí slušně rozjet a po očku sleduje hráče na klávesy, který čas od času udělá nějakou kreaci, jak je zabraný do hraní. A pak je tam tak trochu showman - bubeník. Na začátku seděl kousek od nás, působil jako takový příjemný strejda, ale zdání klame a potom to začal pěkně roztáčet. Jediný, kdo se mi tam trochu ztrácí, je kytarista, ale to nic nemění na faktu, že to byl fajn začátek celého večera.

Po Finally následují 3 plus 1, kteří pro mě byli bohužel trochu zklamáním, ale na druhou stranu jsem od nich zase tolik nečekal(to ti Finally, co mě navnadili). Upřímně mi tam trochu vadila menší píšťala. Ale co už, nic nemůže být dokonalé. A pak to příjde, k mému příjemnému překvapení odklízejí židle a tím se vytváří takový malý “kotlík”. Nastupují Mo’ Horizons s Nené Vasquezem(vokály, perkuse), který byl totálně perfekní. Lidi potřebovali trochu rozproudit a to byla Neného parketa - sálala z něj strašná energie a vyloženě si to užíval. Strašně rád bych celý set někde sehnal a doufám, že se mi to podaří. Zkrátka paráda, člověk trochu zatrsá a hned je mu lépe. Večer se příjemně nesl a dojem trochu kazilo slabší občerstvení. První věcí byly neuvěřitelné fronty na pití a druhou výběr, který mi tolik neseděl. Lounge muziku mám spojenou s barem, kde si můžu objednat něco víc než slabé mojito za 4 eura. Škoda, snad na tom v budoucích letech zapracují.  A tak se tak poflakujeme okolo a čekáme až nastoupí mistr Parov Stelar se skupinou, protože hlavně kvůli tomu jsme přijeli a co se týče počtu lidí v “kotli”, bych řekl, že i většina návštěvníků.

Všechno potemnělo, před námi se začal rýsovat basák se sklopenou hlavou a kloboukem. Pak se pomalu začali zjevovat ostatní - trochu šílený(a hlavně napitý) saxofonista Max, krásná vokálistka Eva, bubeník Andreas a nakonec vzadu u počítače hlavní postava Marcus Füreder a.k.a. Parov Stelar. A přesně tady to začalo - pomalu jsem se začínal dostávat do hudebního transu, protože hráli všechny moje oblíbené pecky a to co tam předváděl saxofonista bych vám přál vidět. Chvílema jsme měli strach, jestli to zvládne a něco mu nepraskne, protože do toho saxofonu dával uplně vše. Další a další skvělé rytmy se linou halou a téměř všichni tančí. Max a Eva drží všechny ve varu a zkuste netleskat! Připojuji se ke všem ostatním a křičím, tleskám, zvedám ruce nad hlavu. Zkrátka jsem tam a hudba je ve mě. Je to závislost, něco pro co dýcháte a stojí za to žít. Je to úžasné propojení, které ve vás vyvolává to příjemné šimrání na duši. Tak to máte rádi a Parov to ví. Staré swingové rytmy propojené s moderními beaty, to je to, co tak mistrně ovládá. Pokud se podíváte na jeho tvorbu uvidíte hlavně flexibilitu, se kterou se vyrovnává s novými trendy a já jen doufám, že mu to vydrží, protože tohle prostě miluju.

A tak celí spocení skandujeme, voláme celou skupinu zpět. Už prý musí odejít, ale my to tak nenecháme “Do you want some more?” ptá se Eva a odpovědí je jí hlasitý, souhlasný křik. Na to jen opáčí “You are crazy …. I like that”. Poté následuje poslední píseň hlavního programu. Sleduju ostatní, přiblble se usmívající návštěvníky a vidím pocit štěstí, který provází i mě. Ano, chci, aby tenhle moment nikdy neskončil.

Už teď se nemůžu dočkat na další koncert Parova, který si rád zopakuju a nemálo i na další ročník E.on Jazz Night. Bratislavě to za tuhle oázu milerád odpustím.

Závěrem přikládám foto - naši památku na tuhle skvělou noc. A abych nezapomněl, můj wingman beholdereye zachytil pár dalších fotek. Najdete je na flickru - http://www.flickr.com/photos/beholdereye/sets/72157619379288278/